Téma Legenda PKO
http://www.sme.sk/c/4215679/legenda-pko.html
Téma
Legenda PKO
Bolo to ako blesk z čistého neba, keď v roku 2005 odsúdil bratislavský magistrát svoj vlastný Park kultúry a
oddychu na trest smrti. Bezdôvodne, bez diskusie, bez ľútosti. Reči architektov o nízkej architektonickej hodnote budov mali len zakryť to, že počas svojej päťdesiatročnej histórie nadobudlo PKO, alebo aj „Pekáč", úplne inú hodnotu, ktorá mu dáva právo žiť - a tá stojí na zážitkoch a spomienkach desaťtisícov ľudí, pre ktorých je PKO samozrejmou súčasťou ich mesta, ale aj vlastnej osobnej histórie.
Na ľavom brehu Dunaja stojí už viac než pol storočia. Pôvodne administratívne budovy pre Dunajské veľtrhy postavené v rokoch 1943 až 1948 a naprojektované architektonickou trojicou - Pavol Andrik, Kamil A. Gross, Ján Štefanec - sa postupne premenili na známy Park kultúry a oddychu. Miesto džezových dní, Bratislavskej lýry, legendárnych koncertov, venčekov a tanečných pre celé generácie. Jednoducho podujatí, na ktoré sa nezabúda.
„PKO je pre mňa ako hudobníka, ktorý začínal v Bratislave v šesťdesiatych rokov, palác porovnateľný s Lucernou v Prahe, Royal Albert Hall v Londýne alebo s Madison Square Garden New Yorku," hovorí hudobník Peter Lipa. „Hrať tam a vypredať takýto priestor je pre domácich hudobníkov najvyššia méta."
Budovateľský odznak
Potreba vybudovať park „ušľachtilej ľudovej zábavy" vznikla krátko po „víťaznom" februári v roku 1948. Iniciatívy nielen vtedajších straníkov a štátnikov zosilneli koncom roku 1953 a v marci o rok neskôr sa spolu s premenou celého nábrežia začalo s výstavbou. Spustili sa nábory brigádnikov, zväzákov. Stať sa budovateľom parku malo byť cťou i vlasteneckou povinnosťou zároveň. Každý vtedajší dobrovoľník bol za štyridsaťhodinovú prácu odmenený bronzovým, za osemdesiathodinovú strieborným a za stošesťdesiathodinovú prácu zlatým odznakom Budovateľa Parku kultúry a oddychu. Nositeľovi tohto odznaku bol na isté obdobie sľúbený bezplatný vstup na podujatia PKO.
Do konca roku 1954 priložilo ruku k dielu viac než 35-tisíc brigádnikov, pričom vraj nechýbali ani študenti z Kórey. Športová, vstupná, estrádna a spoločenská hala so svojimi interiérmi sa tak postupne stávali reálnejšími. Výstavba pokračovala etapovite až do roku 1959. Na nábreží pribudlo viac než 150 topoľov. „Ako spolužiaci sme radi chodili na tieto brigády, keď otvorili PKO, tak sme sa veľmi tešili, že sme mohli byť pri tom," spomína dôchodkyňa Irena Krížová. „Dievčatá mali na starosti úpravu okolia, sadili sme stromčeky, trhali burinu a bodliaky. Teraz vždy, keď idem okolo električkou, si na to rada spomeniem."
Kultúrny park prvýkrát ožil v apríli 1955 podvečerným programom osobitne určeným práve všetkým dobrovoľným i tým menej dobrovoľným brigádnikom, ktorí podľa archívov dokopy odpracovali až 174-tisíc hodín. Na Slovensku tak začal aj vďaka nim fungovať prvý a dodnes ešte jeden z najväčších kultúrno-spoločenských priestorov vôbec.
Počas prvého roku činnosti ho navštívilo takmer dvestotisíc návštevníkov na asi tristo rôznych podujatiach.
Minigolf v Ružovej záhrade
Z Bratislavy sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia malo stať veľtrhové mesto. Veľtrhy a výstavy v spolupráci s PKO organizoval podnik zahraničného obchodu Incheba, ktorý za týmto účelom využíval tu vytvorené pavilóny. Incheba sa neskôr aj spolu s veľtrhmi presťahovala na pravý breh Dunaja, výstavné priestory preto zanikli.
„Okrem toho sme tu mali navštevovanú čitáreň, Fotoklub PKO aj známy astronomický krúžok," spomína Milka Hranaiová, produkčná Bratislavského kultúrneho a informačného strediska pracujúca v PKO od roku 1971. „Veľa podujatí sme organizovali aj v exteriéroch."
Vonkajšia scéna fungovala na Tyršovom nábreží, v bývalom amfiteátri na Búdkovej ceste i na Partizánskej lúke. K športovému oddeleniu PKO patril kedysi dokonca aj lunapark pri Dunaji.
Na mieste dnešnej stavby River parku bola letná scéna, nábrežná promenáda tzv. Ružová záhrada so sochami známych dejateľov a napríklad aj s minigolfom.
„Vychytené boli tiež tematické podujatia a plesy jednotlivých regiónov," dodáva Hranaiová. „Na podujatiach sa tu stretávali napríklad Oravci, Liptáci, rodáci z Novohradu a iní, návštevnosť na týchto večeroch však postupne klesala." K vyhľadávaným ešte aj dnes patrí Záhorácky ples, vo februári budúceho roku to bude už jeho štyridsiaty ročník.
Od šesťdesiateho šiesteho spolupracovalo PKO pri príprave a organizácii tunajšieho obľúbeného festivalu populárnej piesne Bratislavská lýra, ktorá znamenala štart kariéry pre mnohých našich spevákov. Spravidla trvala štyri dni a súťažilo sa v nej o zlatú, striebornú a bronzovú lýru.
Prvý rok si víťazstvo odniesol „božský Kája", Karel Gott s pesničkou Mám rozprávkový dom. Odvtedy sa začal v „spoločenskom dome" pri Dunaji konať pravidelne česko-slovenský festival pesničiek, ktorého význam klesol až po revolúcii v osemdesiatom deviatom.
PKO to sú „džezáky"
Zvučné mená, vyberaná hudobná produkcia, jedinečná atmosféra a pred zákazom aj husto zafajčená vstupná hala. To všetko patrilo a ešte stále patrí k najväčšiemu džezovému festivalu na Slovensku. Bratislavské jazzové dni. Tri dni plné hudby, tri dlhé a nezabudnuteľné večery strávené v PKO. Každú jeseň, už 34 rokov. Ak PKO vydrží, bude to podľa hlavného organizátora festivalu Petra Lipu tak aj v roku 2009. „Ani sa mi nezdá, že ubehlo tých 34 rokov," spomína hudobník Peter Lipa. „Prvý ročník bol v podstate takou klubovou záležitosťou, za ich vznik patrí jednoznačne vďaka Milošovi Paškovi, môjmu vtedajšiemu kolegovi, basistovi z Revival Jazz Bandu. Koncerty prebiehali v troch samostatných kluboch, vo Véčku, v Junior klube na Palackého a v Klube mládeže v Slovnafte."
Prvou džezovou lastovičkou bol v roku 1966 podľa Petra Lipu džezový festival na Bernoláčke, kde ako študent vtedy býval. „Keď džezové dni vznikli, existovali už vo východnej Európe etablované festivaly, na ktoré sme cestovali, napríklad v Prahe, Přerove alebo vo Varšave, ale vidieť u nás doma hrať naživo zahraničných hudobníkov a eventuálne si s nimi aj zahrať, to bolo ambíciou každého z nás," vraví Lipa.
„Skutočné hviezdy džezového neba začali prichádzať až po piatom ročníku," spomína Lipa. „Ich počet, strelím len tak od pása, je okolo osemdesiatky."
Džezom PKO žije aj počas roka, je dejiskom viacerých komornejších koncertov cyklu Bratislavský jazz club.
Smiem prosiť?
Na parket prosím... A ten v PKO je naozaj povestný. Toľko beánií, stužkových, bálov, plesov, zodratých topánok či zlomených opätkov si dnes len máloktorý pamätá.
Trénoval na ňom doma i v zahraničí známy a oceňovaný Klub spoločenských tancov.
Mladí poznali Tanečnú školu PKO, ktorá začala fungovať niekoľko rokov po otvorení kultúrno-spoločenských priestorov a organizovala známe venčeky, tanečné či „predĺžené" pre stredoškolákov. V priestoroch v tejto podobe pôsobila až do roku 2004.
Dnes na ňu nadväzuje Tanečná škola Jagermajster pôsobiaca v PKO už šesť rokov znovu ako Tanečná škola PKO.
„V spoločenskom tanci alebo tanečnom športe sme spojili tanečný klub PKO Bratislava a Tanečnú školu Jagermajster a vznikol Tanečný klub PKO Jagermajster Bratislava," vysvetľuje Igor Jágerský, majiteľ klubu a známy tanečný tréner. „Tak sa podarilo zachrániť najstarší klub na Slovensku, ktorý tento rok oslávil päťdesiatku."
Tunajší parket je najväčším na Slovensku a vraj aj v strednej Európe. „Nielen najväčším, ale na Slovensku aj úplne najlepším," dodáva Jágerský, „a ako tanečný tréner viem, o čom hovorím. Bolo by potrebné sa oň trochu viac
starať, ale to súvisí s dĺžkou ‚života‘ areálu PKO. Atmosféra spoločenskej sály sa však nedá nahradiť."
Vďaka spoločenským tancom prichádzali do PKO aj v predrevolučnej minulosti tanečné páry z Anglicka, Japonska, Talianska a napríklad aj z Južnej Afriky. Konalo sa tu množstvo súťaží v spoločenských tancoch.
Jednou z nich je Dunajský pohár. O jeho víťazstvo sa v PKO tancuje viac než tridsať rokov. História známej medzinárodnej tanečnej súťaže sa na chvíľu zastavila rok po revolúcii. „No pred piatimi rokmi sme ho obnovili v celej jeho kráse," hovorí Jágerský. „Dunajský pohár sa zaradil medzi päťdesiat najkvalitnejších súťaží sveta."
Krátku prestávku mal opäť pred rokom, v oboch sálach PKO prebiehala totiž reality šou. V apríli budúceho roka sa však už chystá jeho 33. pokračovanie, ktoré majú oživovať workshopy s poprednými osobnosťami tanečného športu. „Ak by PKO nestálo, museli by sme hľadať adekvátne priestory," priznáva Jágerský. „Táto súťaž v tanečnom športe by sa dala napríklad organizovať v športovej hale, no je tam zlý parket a tanec v PKO má tradíciu a dušu."
Zabudnuté artefakty
Autentická výpoveď doby a umelecká hodnota zároveň, taká je sochárska, maliarska a vitrážová výzdoba budov PKO. Mestský ústav ochrany pamiatok ju navrhli zaradiť medzi pamätihodnosti. Staromestskí poslanci to však zatiaľ neschválili.
Patrí k nej 28 vitrážových okien na severnej strane ústrednej vstupnej haly vytvorených podľa predlohy akademického maliara Janka Alexyho. Mesto ich sľúbilo aj v prípade zbúrania PKO zachovať.
O poschodie vyššie visí na stene monumentálna maľba Dožinky s typickým tradičným slovenským motívom. Jej autorom je akademický maliar František Gajdoš. Hlavný vstup do budov od strany Dunaja strážia dve sochy, každá na jednej strane. Veľké postavy v národných krojoch sú dielom akademického sochára Tibora Bártfaya. Hore nad nimi je zakomponovaná sgrafitová výzdoba. Hodnotný a pozoruhodný je aj interiér budov PKO, cenné je tiež obloženie. Málokto vie, že dlažba, po ktorej kráča vo vestibule, je vytvorená zo vzácneho farebného mramoru z tzv. tuhárskeho lomu pri Lučenci.
štvrtok 11. 12. 2008 | Lucia Tkáčiková | FOTO - V.Šimeček, P.Procházka, J.Bartoš, M.Cibulková, T.Benedikovič-SITA
© 2008 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.
Momentálne bez príspevkov