Zachráňme PKO - patrí kultúre a občanom!

Bratislave pravica zlyhala

http://tv.sme.sk/v/13337/v-bratislave-pravica-zlyhala.html

Ivan Štulajter debatuje o korupcii v komunálnej politike s Jánom Budajom, poslancom Mestského zastupiteľstva v Bratislave.

V akej miere zasahuje komunálnu politiku korupcia? O tom dnešná téma.  Vitajte v štúdiu televízie SME pán Budaj, dobrý deň. Začnem tak, že myslím si, že asi verejnosť bratislavskú, minimálne bratislavskú verejnosť dosť prekvapilo ten, ten rýchly spád aký nadobudla tá, tá dlhá kauza búrania či nebúrania Parku kultúry a oddychu (PKO) v Bratislave. Dlho to vyzeralo tak, že primátor Ďurkovský skôr sa má snažiť o to aby sa zrušili tie právne akty súvisiace s búracím povolením, aby sa dokonca našlo nejaký, nejaké riešenie pri odkúpení znova tých pozemkov od spoločnosti Henbury späť. Ale zrazu prišlo uznesenie Magistrátu, poslancov Magistrátu z ktorého by som povedal implicitne ale vlastne explicitne vyplýva, že na tom, tejto lokalite má stáť nový komplex. Vy sa na to ako pozeráte, na zmenu týchto názorov, postojov, je to proste neuveriteľné.

Budaj: Je to šokujúce a tak sa vyjadrili aj mnohí ochranári a občianski aktivisti, ktorí celé roky už od okamihu keď sa začalo hovoriť o predaji toho pozemku, tak upozorňujú na kultúrne hodnoty a nakoniec, tie najcennejšie hodnoty ktoré súvisia jednoducho s prežívaním tej generácie. Naša generácia čo prežila komunizmus, vlastne celý život až do revolúcie žila len v komunizme, nepoznala iný systém. Tak mala dva tri body takého stretávania a zažívania, ktoré boli, ktoré neniesli tú šeď a tú propagandistickú identitu toho bývalého režimu ako celý ten svet naokolo.

A jedným z nich bolo aj PKO.

Jedno bolo kino Mladosť napríklad, jedno boli džezáky, PKO, kde tí ľudia prežívali akési aspoň zdanlivé okamihy slobody a chvíle nejakej skutočnej kultúry, ktorá nebola zideologizovaná. Preto aj tak veľa Bratislavčanov a ja si myslím, že to dokonca nie je už dávno ani bratislavská kauza Stojí za PKO. Že nejde tu len o to, že aj Pamiatkovú ústav uznal, že je to významná architektúra. Je len veľkým omylom rozprávať, že z éry komunizmu tá, PKO bolo postavené počas vojny za Slovenského štátu ako výstavný priestor. Ale čo ja považujem za dôležité na tej kauze už dávno nie je pamiatkou atď., hodnoty PKO, ale otázka štýlu politiky.

Presne o tom. Ja rozumiem tej nostalgii samozrejme. Tiež som Bratislavčan.

Nostalgia nie je všetko.

A chodil som tam. Ale chcem to presne potiahnuť do tých spôsobov a do toho, čo sa vlastne skrýva, čo ukazuje takýto spôsob akože nakladania s majetkom mesta akým sa to stalo. Ja stále nemôžem pochopiť jednu vec. Najprv to, že magistrát dá v podstate súhlas na to primátorovi, aby sa predali len pozemky pod PKO, čiže nie aj tie samotné stavby, ktoré na týchto pozemkoch stoja. A potom ma prekvapuje ten údiv, že sa niekto čuduje, že tá spoločnosť, ktorá má tie pozemky sa urobí proste taký v úvodzovkách happening, že sa tie bagre do tej budovy zahryznú ako sa to stalo, ako sa to stalo niekedy z jari. Ako je možné, že to vlastne predali len, len že predali pozemky, ale teda nie už celý objekt. Ako to je vôbec možné? Bez toho, že by mali nejaký.

Redaktor, hlavne ja myslím, že váš údiv spôsobuje to, že vy si stále uvedomujete, že v Bratislave vlastne vládnu tí naši ľudia, ktorí vzišli zo skupín, ktoré buď sa tvorili počas novembra 89 alebo počas takého jeho reparátu toho novembra, ktorý sme absolvovali v období okolo roku 1998. A tieto politické elity žiaľ mnohí tí politici nadobudli celkovo rovnaké móresy ako má tá druhá strana. A aké tú to móresy. Čiže sa všetko robí pre prospech kohosi iného než verejnosti. To je jednoduché a dá sa to vysvetliť v jednej vete. A keď si túto vetu vyslovíte, tak rozumiete celému tomu postupu, ktorý vedenie mesta okolo PKO realizuje. Jednoducho vy keby ste mali rodinný dom, tak určite nepredáte pozemok a potom sa budete s novým vlastníkom pozemku dohadovať či má váš domček hodnotu. Ako je možné, že niekto nakladal s verejným majetkom takýmto trestuhodným spôsobom? A kým by určite nenakladal so svojim rodinným domom. Treba povedať, že to prvé uznesenie naozaj bolo také, že poslanci sa ešte hanbili za to čo urobili. Keď predávali pozemky a formálne poverili alebo zaviazali primátora, aby dopredal budovy. Ale samozrejme dnes s odstupom vidím alebo vidí každý kto sa na to pozrie, že to bolo virtuálne, že to bolo klamanie telom, pretože ten investor sa cítil byť na koni. No nebol by on na koni keby primátor obhajoval verejný záujem, pretože jednoducho aj keď sa vám toto stane, že vám ktosi predal pozemok pod domom a vy v ňom bývate, vy ho máte, tak každý súd vám zabezpečí užívanie vášho majetku. Tie dve formy majetku, teda majetok nehnuteľnosti rovná sa pozemok, a majetok nehnuteľnosti rovná sa stavba, sú rovnocenné. On by vám musel ten vlastník pozemkov zabezpečiť prístup. Čiže je oprávnené tvrdiť, že ak dnes Bratislavčania majú PKO, tak mohli by ho mať aj ďalších x rokov, pretože jednoducho ak by im spoločnosť, ktorá vlastní pozemok vyrúbila neprimerané nájomné, tak by to mesto dalo posúdiť súdu a každý súd takúto vec bežne posudzuje.

Ale vy dobre viete, že spoločnosť Henbury by nikdy nekupovala pozemky pokiaľ by nechcela na tých pozemkoch vybudovať svoju stavbu. Bolo by to absurdné. Skutočne by kupovali pozemky potom len preto, aby sa stali prenajímateľmi objektov PKO.

Čo nás ako Bratislavčanov do ekonomických stratégií akejkoľvek spoločnosti.

No ale do stratégie mesta určite áno.

Spoločnosť Henbury keď kupovala tieto pozemky, tá spoločnosť nemala vôbec žiaden súhlas mesta so zbúraním PKO.

Ale potom ten súhlas vybavil pán Ďurkovský, čiže primátor.

Pán Ďurkovský požiadal o súhlas s búraním bez vedomia zastupiteľstva. Je diskutabilné teda či prekročil svoje právomoci alebo neprekročil. Ja sa tu nechcem pustiť do tej právnej debaty. V každom prípade z hľadiska takej všednej normálnej logiky keďže zastupiteľstvo schvaľuje aj predaj jedného metra štvorcového keď nejaký občan má pred chodníkom a my tam o tom normálne diskutujeme, premietnu sa, pripravia sa materiály a zisťuje sa či ten meter štvorcový môžeme tomu občanovi predať. K tomuto všetkému sa vyjadruje zastupiteľstvo. Čiže tu ide takisto k scudzeniu majetku. Čiže no zničenie je to najzásadnejšie. Nakladanie s majetkom.

Pán Ďurkovský má stále podporu.

Pán Ďurkovský teda nakladal s majetkom mesta keď dal objednávku na zbúranie a on tú objednávku dal rovno tej firme, ktorá má ten pozemok tej spoločnosti Henbury. Tak keď dal túto objednávku, tak ju zatajil pred nami a tajil ju celý čas až kým neprišlo k tej aférke kedy za prítomnosti televízií blízkych investorovi ako vieme sa zahryzli bagre. Zjavne teatrálne, preto tie bagre dali pozor, aby nepoškodili nič významnejšie.

No a pán Ďurkovský bol potom vlastne vyzývaný, a teraz to by ste mohli upresniť čo to znamená vyzývaný poslancami, aby podnikol kroky, aby sa to búracie povolenie v podstate akože vynulovalo.

Ja a niekoľko ešte poslancov a takisto občianski aktivisti spustili samozrejme poplach keď prišlo k tomuto zásahu do mestského majetku. Lebo ten mestský majetok fungoval. Tam mal byť večer koncert. Tam to teatrálne zahryznutie bagra mohlo naozaj spôsobiť nejakú ujmu. Tak spustili sme kritiku a poplach a na základe toho sa mi podarilo presvedčiť poslanecký zbor, že zaviazal primátora Ďurkovského ku konaniu aby zrušil.

Čiže poslanecky väčšinovo, sa normálne ohlasovali.

Aby zrušil búracie práce.

A on to neurobil.

A hlavne aby odňal objednávku, túto paradoxnú objednávku, že on od spoločnosti, s ktorou keby chcel užívať PKO, keby ho chcel zachrániť, tak by bol v istom antagonizme, tak on u tejto spoločnosti si objednal zničenie tej stavby, ktorú mal chrániť. Lebo to bol majetok mesta. Veď zoberte si keby sa bolo teda pred tými piatimi rokmi povedalo, že ideme búrať PKO, tak sa hovorí o odpredaji budovy a pozemku. Nejakú cenu predsa tá budova má. Mesto pár rokov pred tým do nej investovalo 150 miliónov korún. 150 miliónov korún to je veľká suma. Dá sa povedať, že za dvoj maximálne trojnásobok tej sumy sa dá postaviť nová hala zodpovedajúcej veľkosti. Čiže tá budova mala a má nové okná, nové toalety. Nie sú to toalety ako v hoteli Hilton, ale pre verejné priestory aj inde vo svete kvalitné verejné priestory sú niekedy vo fabrických hlavách a nie v takejto pamiatkovo hodnotnej stavbe.

No ale teraz vás preruším. No dobre. Tak ten, poslanci magistrátu, čiže hlasovaním, nebolo to len nejaká iniciatíva malej skupiny. Hlasovaním, a že vraj to hlasovanie bolo opakované, vyzvali pána Ďurkovského, aby to búracie povolenie proste vynuloval. No ale pán Ďurkovský to neurobil ani to, že by ho teda vynuloval, ale ani nedohodol spätný odkup toho, tých pozemkov od spoločnosti Henbury, čo ešte tvrdil koncom apríla nakoniec aj v rozhovore pre denník SME. A teraz prichádza ten zlom, že odrazu sa nakoniec také uznesenie, ktoré otvára cestu tej novej výstavbe na tomto pozemku PKO prešlo. Ako je to a teraz boli dokonca poslanci, ktorí nejako vysvetľujú, že zmenili názor, že najprv boli samozrejme za to, aby sa PKO ponechalo, potom zistili, že budova je stará, schátralá a tak nevyhovujúca.

Náhle zistili.

Vy si ako vysvetľujete tieto názorové saltá?

Tak pozrite. Keď niečo mňaučí, má to štyri labky, dve uši, tak.

Tak je to korupcia?

Zvyčajne je to to čo si myslíme. Táto, to že sa korupcia zahryzla do komunálnej politiky už v časoch keď vtedajšia opozícia bojovala s Mečiarom, je predsa tu v Bratislave verejne známa vec. Tie kauzy aj denník SME veľmi otvorene prinášal, ibaže akosi môžete povedať, že Bratislavčania, no dajme bokom, že kto mal urobiť poriadok, ale ten poriadok nenastal podnes. Veď donedávna až kým zákon tomu nezabránil pred pár týždňami, tak mesto predávalo výlučne vopred vybraným vlastníkom. Čiže pokiaľ ide o odštátňovanie majetku, tak sa používali metódy z tretej Mečiarovej vlády. Do istej miery v médiách, ktoré sú prevažne pravicové, však si povedzme otvorene, sa snažili prižmurovať oči pokiaľ to bolo možné, pretože ako som povedal, však tu už nie je čo skrývať. Naozaj tie vládnuce garnitúry mali dôveru Bratislavčanov a Bratislava dúfala, že demokratické garnitúry, ktoré sa hlásili k novembru. Veď pán Ďurkovský nedávno robil veľké oslavy, pri ktorých sám osobne rečnil k novembru 89, že to by bola téma sama o sebe, pretože spolu s týmto, s týmito oslavami zamedzil oslavám na SNP. Teda zamedzil tomu, aby ktokoľvek iný oslavoval to výročie keby prípadne niekto chcel. No ale to je téma mimo nášho PKO. Chcem povedať, že pán Ďurkovský aj iní politici o čo viac sa hlásia k etickým východiskám novembra 89, o tom je príkrejšie konštatovanie, ktoré musíme povedať otvorene. Korupcia sa zahryzla hlboko do tohto celého komunálneho systému na Slovensku. Preto aj tie zákony sú zle postavené. Ale najväčšmi sa zahryzla tam kde sú najväčšie zisky. Kde je najväčšia hodnota.

Najmenší pohľad médií.

No žiaľ ten pohľad médií bratislavských dlhé roky najmä v tom období toho vypätého ideologického zápasu o ďalšie smerovanie slovenského situanie, Slovenska v Európe. Tak išiel absolútne mimo viete. A priznám sa, že aj ja ako vtedy politik, ktorý sa sústreďoval na ten zápas o demokraciu, tak som veľmi málo pozornosti venoval tomu prostrediu, z ktorého ja som kedysi vzišiel. Preto je tá Bratislava na hlas bola pre mňa takým štartom do verejného aktivizmu a dnes keby sme chceli urobiť inventúru, tak skutočne najväčším problémom Bratislavy už nie je ovzdušie, nie je, nie sú tie niekdajšie hrozby, ale dnes je veľkým problémom Bratislavy samospráva, akým spôsobom žije samospráva, akým spôsobom sa vzťahuje magistrát k mestským častiam a k poslancom. A ešte do tretice aká je, aký je vzťah občanov Bratislavy k týmto veľmi premnoženým orgánom, lebo tu máte teraz stovky poslancov, je tu obrovská anonymita. Ako hovorím, nie je to len v osobách, ale pravidlá ako sú nastavené, sú katastrofálne.

Je to podľa vášho názoru toto závažné zlyhanie pravice na bratislavskom magistráte? Dá sa to takto formulovať?

Je to závažné zlyhanie pravice ako takej. Veď tu sa roky vie, že pravidlá v komunálnej politike sú deformované a že politické strany ťažia v prospech aj svoje financovanie, aj obohacovanie svojich funkcionárov z tohto prostredia. A že odtiaľ ťažia a ja si to trúfam povedať, pretože to viem porovnať. Bol som v obidvoch tých svetoch. Aj na tom vodnom vrchu v tom hriešnom dome, kde sa hrá o štátny rozpočet aj tuná. Tá amorálnosť niektorých rozhodnutí je očividnejšia a je aj drzejšia často v tom komunálnom prostredí, pretože využíva sa tá anonymnosť tej masy poslancov, ktorých mená si málokto z voličov ale aj málokto z vás novinárov chce všímať. Tak to je. Zoberte si, že len otázka, že či bude kontrolór volený tak, aby nemohol byť ihneď odvolaný keď začne kontrolovať. Tak to trvalo viac než pätnásť rokov. Veď tu bol taký kontrolór, že si ho volili samí tí, ktorí mali byť kontrolovaní a oni mu určovali plat. A ak nebol hluchý a slepý rovno pri voľbe, tak sa ním stal v priebehu tých rokov.

Na základe tých okolností, ktoré pracoval.

Lebo oni mu vedeli dať aj odmenu, vedeli mu dať aj slušný plat, ale samozrejme, že nemali záujem mnohí z tých, ktorí prekračovali zákon. Tu treba povedať, že tak ako vo veľkej politike, dovoľte teraz je slušné to povedať, tak ako vo veľkej politike nie každý poslanec je zlodejom, a nie každý poslanec sa zúčastňuje na veciach, ktoré by si zaslúžili odsúdenie, tak to platí samozrejme aj v komunálnej politike. Ja ich nehádžem zďaleka všetkých svojich kolegov.

A myslíte si, že tá časť, a ja nedovolím si teraz odhadnúť aká časť tá veľká je, myslím teda na magistráte v meste, podnikne aspoň nejaké symbolické kroky na to, že dajú návrh nejakým spôsobom na odvolanie, vyslovenie nedôvery, alebo nejaký podobný protest voči tomu čo sa stalo, aj voči primátorovi Ďurkovskému? Prežije Ďurkovský túto kauzu?

Tak systém je nastavený tak, že aby ste rozumeli keď opakovane som povedal, že systém má chyby, čo sa týka takisto VÚC. Veď vidíme, že ľudia napríklad pokiaľ ide o regionálnu politiku tak tú novú politickú elitu vôbec ich nezaujíma, nepovažujú ju za užitočnú. To ukázali pri voľbách. A pokiaľ ide o komunálnu politiku, no tak tam máte výkony, kde sa narába s majetkom a kde sa rozhoduje o majetku. Čiže exekutíva. A máte výkony, kde sa určujú pravidlá. Na meste sa to nevolajú zákony, ale všeobecne záväzné nariadenia. Čiže legislatívnu a máte kontrolnú funkciu, čo nie je len kontrolór ale samozrejme aj poslanci. V komunálnej politike sú tieto sféry spojené. Čiže poslanci sami rozhodujú o majetku, vykonávajú exekutívu. Sami volia toho kto ich kontroluje. A sami určujú pravidlá. Navyše ale nemôžu vonkoncom zasiahnuť do tej hlavnej exekutívy, ktorým je primátor a jeho úradníci, ktorý ho menuje na magistráte, pretože primátor je priamo volený. Čiže sú tu dve.

Takže som hovoril o symbolickom geste.

To je symbolické gesto, pretože prosím vás keď k voľbám chodí menej než 50%, ako sa môže vydariť referendum nad 50% proti nejakej časti politického spektra? Lebo referendum vždy by bolo vnímané určitou časťou voličov, že idú proti nášmu. Čiže keď k základným voľbám dojde 40%, a to je vyskladané zo všetkých, aj tých našich, aj tých ich, tak keď sa urobí referendum o primátorovi, to sa naozaj dá vydariť iba v nejakej obci do dvesto obyvateľov, ktorých všetkých navštívite a vysvetlíte im v čom je problém a respektíve poznajú.

Považujte to za slepú uličku referendum.

To je klamlivé. Žiaden primátor v Bratislave nemôže byť podľa súčasného zákona za svoje chyby nejakým spôsobom potrestaný.

Dobre. Ďakujem vám za návštevu nášho štúdia a majte sa dobre a pekné Vianoce vám želám.

Pekné sviatky. Napriek týmto neradostným faktom.

Majte sa ešte raz.

Dovidenia.

streda 23. 12. 2009 15:45 | Ivan Štulajter, tv.sme.sk