Do roka a do dňa.., alebo: Komu niet rady, tomu niet pomoci-M.Huba.
Do roka a do dňa...,
alebo: Komu niet rady, tomu niet pomoci.
V januári 2010 sa skupina občianskych aktivistov a aktivistiek stretla s predsedom KDH Jánom Figeľom a s niektorými ďalšími predstaviteľmi hnutia. Informovali ich o neúnosných praktikách funkcionára KDH Andreja Ďurkovského, ktoré kompromitujú hnutie i celú pravicovú politiku v Bratislave s presahom na celé Slovensko. Aktivisti preto apelovali na vedenie KDH, aby prehodnotilo budúcu spoluprácu s vtedajším bratislavským primátorom, nominovaným do tejto funkcie práve Kresťansko demokratickým hnutím.
Názory a odporúčania aktivistov si predstavitelia KDH síce vypočuli, ale veľmi si ich k srdcu nezobrali. Svedčí o tom aj skutočnosť, že o niekoľko týždňov neskôr zaradili Andreja Ďurkovského na popredné miesto kandidátky, s ktorou išli do minuloročných parlamentných volieb. Ešte šťastie, že tesne predtým prijal snem kresťanských demokratov uznesenie o nezlučiteľnosti funkcie poslanca NR SR a primátora. Aj keď Ďurkovský sa do poslednej chvíle držal oboch stoličiek, napokon v novembrových komunálnych voľbách už nekandidoval.
Ak čelní predstavitelia KDH kalkulovali s tým, že Ďurkovský ako všeobecne známa postava na politickej a spoločenskej scéne im získa veľmi veľa preferenčných hlasov, prerátali sa. Prepadol aj v ankete Denníka SME, ktorý sa svojich čitateľov pýtal, kto by mal podľa nich byť členom vlády Ivety Radičovej a A.D. – ako jeden z navrhnutých kandidátov – získal štyrikrát menej hlasov ako napríklad bývalý riaditeľ TANAP-u a ochranár Tomáš Vančura.
Zrátané a podčiarknuté: O obrovských prešľapoch a kompromitujúcom vystupovaní svojho kandidáta vedenie KDH vedelo, ale tieto skutočnosti bagatelizovalo. Ignorovalo aj dobrú radu, čo najskôr sa od takéhoto človeka dištancovať. Pred charakterom a čistým štítom dalo prednosť vidine zisku hlasov a snáď aj lukratívnych konexií. Do roka a do dňa je všetko inak, lepšie povedané práve naopak. Poslanec Ďurkovský hlasy a iné výhody KDH neprináša, ale mu ich odoberá. Z donútenia sa síce vzdal členstva v KDH, ale nie poslaneckého mandátu. Svoj krok príznačne vydáva za svoje morálne víťazstvo. Namiesto pokánia – ktoré by sme v tejto chvíli právom očakávali od politika, ktorý sám seba nazýva kresťanským – sa tvári, že robí obetavé gesto v prospech svojho bývalého hnutia. Pre nás občanov – aktivistov môže byť zdrojom zadosťučinenia aspoň to, že sme mali opäť pravdu, ako aj to, že dnes je to už každému jasné. Ak aj v budúcnosti sa naše pravdy stanú všeobecne uznávanými v priebehu jediného roka, nebude to také zlé. Pravdy disidentov si museli počkať na niečo podobné desaťročia a pravdy prvých kresťanov dokonca stáročia. Čas sa skracuje a spolu s ním aj expiračná doba zahmlievania pravdy. Čiže jedna : nula pre občiansku spoločnosť, aj keď v realite (zatiaľ) stále ešte prehráva. A neraz kontumačne. Aj preto môže po malom Slovensku dosiaľ chodiť a mať úspech obdivuhodne veľa Ďurkovských.
A čo na záver odkázať našim politikom? Napríklad: Čo tak konať rozumne skôr, ako sa vyčerpajú všetky ostatné možnosti a viac veriť kompetentným a aktívnym občanom, ako zištným kalkulom? Lebo v opačnom prípade nám zostane len sucho konštatovať: Komu niet rady, tomu niet pomoci.
občan Mikuláš Huba