Zachráňme PKO - patrí kultúre a občanom!

39. Historický význam PKO pre kultúru Bratislavy

(27.01.2010; Literárny týždenník; č. 3 - 4, s. 4; Blaho Vladimír)

Jednou z vlečúcich sa špinavých a netransparentných káuz, ktoré trápia predovšetkým tých, čo na reštitúciách či obchádzaní zákonov nezbohatli, je aj osud bratislavského Parku kultúry a oddychu. Aj keď rozhodnutie o jeho zániku sa na pohľad nebezpečne približuje k definitíve, zástancovia jeho uchovania by nemali rezignovať a neustále bombardovať verejnú mienku. Rád by som zdôraznil, že tak ako poprava Clementisa nebola (ako sa vtedy tvrdilo) len porušením socialistickej zákonnosti, ale justičnou vraždou, tak ani obetovanie komplexu PKO nie je len obyčajnou chybou, ale priam zločinom. Ak teraz necháme mlčky padnúť PKO, kto zabráni kompetentným nášho hlavného mesta, aby v budúcnosti neodklepli návrh nejakého šialenca, podľa ktorého by efektnému pohľadu z lodí prospelo, keby sa čiara presklených budov ťahala od mosta Apollo až po most Lafranconi, takže by bolo žiaduce zbúrať aj zostatkovú nepresklenú časť nábrežia od Filozofickej fakulty UK (bývalú Vládnu budovu) po Harmincovo Slovenské národné múzeum. Za úplatok sa dokonca možno nájde historik umenia, ktorý doloží, že každá z oných troch budov (okrem dvoch spomínaných aj medzi nimi stojaca budova strednej priemyselnej školy v neoslohu) je štýlovo iná a nevytvára homogénny celok, takže sa ich bez výčitiek môžeme zriecť. V krajnom prípade sa použije lživý argument, tak ako v prípade PKO, totižto, že stavebný stav oných budov je nevyhovujúci. Bratislavské PKO predstavuje mimoriadne vydarený prípad konverzie priemyselno-výstavných na kultúrno-spoločenské priestory. Motiváciou tejto premeny bolo umiestnenie Slovenskej filharmónie do budovy Reduty, ale aj demokratizácia kultúry otvárajúcej sa širším vrstvám. Celý areál bol dôvtipne umiestnený na Dunajské nábrežie, pričom jeho skôr horizontálne než vertikálne poňatie ponechávalo nad ním pôsobivo tróniť siluetu Karpát. Pokiaľ ide o samotné budovy, tím pôvodných architektov dokázal vytvoriť zaujímavý kontrast medzi strohosťou exteriéru a bohatosťou interiéru objektu. Hoci laická verejnosť nemá (a ani nemôže mať) jasnú predstavu o architektonickej hodnote PKO, jeho kultúrno-historická, ale aj prevádzkovo-funkčná hodnota je po šiestich desaťročiach existencie nespochybniteľná a oceňujú ju tisíce občanov hlavného mesta, ktorým sa objekt spája s početnými kultúrnymi či rekreačnými zážitkami. Na ilustráciu uvediem niekoľko osobných spomienok spájajúcich sa s priestormi PKO.

Prv než som v školskom roku 1959/60 absolvoval so spolužiakmi z SVŠ Novohradská v spoločenskej sále PKO kurz spoločenského tanca (a spoločenskej výchovy), vtedy medzi študentmi označovaný pojmom "tanečná", niekoľkokrát som nazrel do športovej haly PKO na basketbalový zápas, držal palce československým stolným tenistom, medzi ktorými nechýbali ani majstri Európy vo štvorhre Andreadis a Šípek a sledoval bicykbalový turnaj, na ktorom sa prezentovala svetovo nedostižná dvojica bratov Pospíšilovcov.

Čo sa týka spomínanej spoločenskej sály (v čase svojho vzniku bola najväčším tanečným parketom v strednej Európe), v nej nás pri učňovských krokoch spoločenského tanca sprevádzal orchester Siloša Pohanku a približne po tridsiatich rokoch som sa ta opäť dostal na tanečné venčeky svojich detí.

Koľko adolescentov sa v týchto priestoroch naučilo prvé figúry valčíka, foxtrotu, tanga či polky a neskôr i modernejších tancov, by sa určite ani nedalo spočítať. Okrem toho som však aj ako divák v tejto sále absolvoval niekoľko ročníkov Dunajského pohára, ozaj prestížnej medzinárodnej súťaže v spoločenskom tanci (a držal palce našim Paštékovcom, Paškovcom a ďalším slovenským tanečníkom), kým televíznu šou Lets Dance prenášanú práve z tejto sály som - tak ako státisíce Slovákov - sledoval aspoň z obrazovky. Ďalšou kapitolou boli plesy rodákov (v mojom prípade Záhorákov, resp. Skaličanov), na ktorých dixilendovú kapelu nahradila cimbalová muzika alebo dychovka a na ktoré sa rodáci z jednotlivých regiónov Slovenska tešili po celý rok, aby v makro prostredí veľkomesta aspoň načas oprášili svoje pôvodné väzby spolupatričnosti. Ak si posvietime na posledné zo slov názvu Park kultúry a oddychu, potom oddych a osvieženie (okrem viacerých barov) mohli nájsť návštevníci objektu len čo vyšli na čerstvý vzduch a dunajskú promenádu. Tu sa dalo dokonca aj povoziť na kolotočoch, ale najmä prechádzať sa držiac sa za ruky pod hviezdami posiatou oblohou alebo hľadať pokoj duše v pohľadoch na tok veľrieky, poletujúce čajky a konvoje lodí.

V klubových priestoroch na poschodí som sa ocitol iba raz, keď tam v polovici osemdesiatych rokov vtedy unikátny Bednárikov súbor zo Zelenča reprízoval svoju úspešnú (ba v histórii súboru možno najúspešnejšiu) inscenáciu Maupassantovej Guľôčky. V tejto časti centrálnej budovy sídlilo viacero klubov a krúžkov, medzi ktorými vynikal unikátny astronomický krúžok vedený nie menšou kapacitou než akou bol dr. Záviš Bochníček. Tu tiež nacvičoval svoje zborové produkcie miešaný spevácky zbor (vedený nestorom slovenských dirigentov Jozefom Potočárom), ktorý sa počiatkom 80. rokov pretransformoval na dodnes úspešné zborové telesá Cantus a Tempus.

Obrovská estrádna sála (dnes už bohužiaľ bez stupňovitého hľadiska) slúžila širokému spektru umeleckých produkcií. Práve v nej som videl niekedy koncom 50. rokov Smetanovu Predanú nevestu v produkcii pražského ND na čele s jej hlavnými protagonistami Žídekom a Hakenom a následne (v sále skomornenej pomocou závesu) operný koncert poslucháčov umeleckých škôl, na ktorom som sa zoznámil s neskôr významnými sólistami opery SND Ondrejom Malachovským a Františkom Livorom. To, že pod pojmom opera sa môže skrývať aj čosi iné, nám dokázali umelci z Pekingu s tradičnou čínskou operou. Práve v tejto sále slávilo svoje úspechy aj Radošinské naivné divadlo a tu odohral svoje pohostinské vystúpenia pražský Semafor s pamätnými inscenáciami Zuzany Suchého a Šlitra. Koncom 60. rokov som len kvôli zahraničnému študijnému pobytu zmeškal vystúpenie Duke Elingtona, no zato som už stihol koncert v tom čase vychyteného dixilendového machra Chrisa Barbera so sólistkou Otíliou Pattersonovou. Inou raritou bol neskôr koncert legendárnej indiánskej speváčky Ymy Sumac z Peru, ktorej nevídaný hlasový rozsah obsiahol štyri oktávy. V sále sa dobre darilo aj folklórnym súborom či už domácim (Lúčnica a SĽUK), ale aj z exotických krajín. Osobitne živo sa pamätám na čílsky folklórny súbor Caupolican, ktorý k nám priniesol známu pieseň andskej oblasti El condorpasa, o ktorej pôvode sa škriepia medzi sebou Čiľania, Peruánci i Bolívijčania. Mladí tanečníci spod Ánd prišli k nám len niekoľko týždňov pred politickým krvavým prevratom v Čile a napätá atmosféra v ich vlasti sa premietala i do vzťahov vo vnútri súboru (deleného na umiernených a krajných ľavičiarov). Priestory PKO boli však aj svedkom dvoch veľkých hudobných podujatí - Bratislavskej lýry a Bratislavských jazzových dní. Bratislavčania tu mohli obdivovať napríklad víťazov Európskej piesňovej súťaže Rakúšana Udo Jürgensa (s jeho Merci, cherie) či Španielku Massiel, ktorej text piesne o slobode (tvrdiaci, že ľahšie je nájsť ruže v mori než slobodu v súčasnej spoločnosti) vtedy silno rezonoval a je platný dodnes. Lýru z roku 1969 som si zafixoval predovšetkým vďaka tomu, že kvôli víťaznej Černochovej pesničke (s proti okupačným podtextom) musel vtedy opustiť post riaditeľa Správy umenia MK SR tolerantný Anton Kret. Z hosťujúcich umelcov "ľahkej múzy" si spomínam ďalej na Muslima Magomajeva, speváka, ktorý operným tónom spieval aj populárne piesne (ako dnes Bocelli), a potom v bratislavskom rozhlase celkom slušne naspieval sériu operných árií. Ďalšiu zo zahraničných účastníčok festivalu - Bulharku Lili Ivanovu som počul ešte aj vlani vo Varne opäť po štyridsiatich rokoch. K zahraničným esám vystupujúcim v PKO patril tiež geniálny autor filmovej hudby Felliniho a Viscontiho filmov Nino Rota, ktorého hudbu však žánrovo inak profilované "lýrové" publikum nedokázalo oceniť. Priestory estrádnej sály privítali postupne popri všetkých významnejších slovenských a českých spevákoch aj viaceré stálice francúzskeho šansónu (Juliett Greco, Gilbert Becaud, neskôr Mireille Mathieu) či reprezentantov talianskej popovej scény (Druppi). Význam priestorov estrádnej sály ešte povýšila postupná likvidácia troch veľkých prírodných amfiteátrov (na Hradnom vrchu, na Devíne n v Horskom parku), čím sa ako miesto masových umeleckých produkcií stali priam nenahraditeľné.

Určite som nevymenoval všetky umelecké osobnosti a podujatia, ktoré významne obohacovali život občanov Bratislavy, na jednej strane nás dostávali do povedomia Európy a na strane druhej nám dopriali konfrontovať sa s ňou. To všetko nám umožnilo bratislavské PKO. Lživosť argumentov o nespôsobilosti jeho priestorov, ktorými sa pred pár rokmi zdôvodňoval súhlas na ich búranie, dokazuje fakt, že sú funkčné dodnes. A zanevrieť na PKO z dôvodu, že sa v ňom konali zjazdy KSS, je hrubým primitivizmom. V Ríme nezbúrali architektonický klenot Palazzo Venezia zato, že z jeho balkóna rečnieval Duce a náš prvý prezident (a Mussoliniho spojenec) tiež neprednášal svoje prejavy vo vzduchoprázdne, ale okrem iného aj z balkóna historickej budovy SND. Ak však ide o peniaze, aj najväčší stúpenci pluralizmu sa zrazu stávajú ideologickými puristami. Akoby nestačilo, že v tomto nešťastnom, búrkami zmietanom priestore Európy sa rúcali pomníky s nástupom každej novej ideologicko-politickej garnitúry. Nuž len za judášske groše búrajme tradíciou posvätené kultúrne, športové či priemyselné objekty a vytvárajme ďalšie biele miesta v histórii jedného z najneskôr dozrievajúcich národov Európy.