Zachráňme PKO - patrí kultúre a občanom!

V súvislosti s búraním PKO sa mi vybavila jedna zo záverečných scén filmu V for Vendetta. „Pretože ste mali pravdu v tom, že táto krajina teraz potrebuje viac než budovu. Potrebuje nádej!“ povie Evey Hammond inšpektorovi Finchovi. Ten sa nakoniec nepokúsi zabrániť vo vypravení súpravy metra plne naloženej trhavinou s cieľom vyhodiť do vzduchu isto v mnohom hodnotnú budovu parlamentu.

Následný akt ohlušujúcej (kreatívnej) deštrukcie symbolizuje koniec jednej dystopickej éry, no v tom istom momente ohlasuje nádej 
na vytvorenie novej, slobodnejšej a spravodlivejšej spoločnosti.

Nechať kauzu vyhniť, doslova

Spomenutý film bol natočený v roku 2005, teda v roku, keď sa podpísali prvé zmluvy (a ich tajné dodatky) označujúce začiatok konca bratislavského Parku kultúry a oddychu (PKO). A to je zrejme jediná vec spájajúca fikciu a našu domácu realitu. Filmový moment žiarivej explózie tu kontrastuje s dekádou zastieraní a zákulisných dohôd.

Nechať kauzu vyhniť, v tomto prípade tak v prenesenom, ako i doslovnom význame, sa znovu ukázalo ako zaručená stratégia. Dnes je už dávno neplatný argument odporcov búrania, že komplex si na seba zarobí. Po piatich rokoch chátrania si zatuchlina v nevykúrenej tme žiada buď značnú verejnú investíciu, alebo iné „pragmatickejšie“ riešenie.

Navyše spolu so zmenou trajektórie sporu, ktorý sa už pár rokov nejasne zapletá v ohyboch paragrafov, na Slovensku ešte zvláštnym spôsobom tvárnych, spôsobili nezvratnú stratu zásadnejšieho mobilizačného potenciálu.

Zatiaľ čo explózia vo filme označila nový začiatok, búranie PKO dalo bodku za plazivým návratom starých poriadkov. O hodnotách PKO sa toho už popísalo dosť. Nechcem tu spochybňovať názory zdôrazňujúce architektonické, kultúrno-historické či sentimentálne hodnoty viažuce sa na tento mestský priestor. 
Už vôbec si nemyslím, že privatizačný projekt monopolizácie bratislavského nábrežia a navrhované funkčné využitia – vo svojom dôsledku prakticky zneprístupňujúce túto mestskú zónu časti jeho obyvateľov – neznamenajú znehodnotenie fyzického verejného priestoru. Tou zásadnou hodnotou však mal byť transparentný demokratický rozhodovací proces ako základ mestskej politiky.

Spôsob rozhodnutia o PKO

A chvíľu sa zdalo, že k tomuto ideálu smerujeme. Bola to zvláštna zhoda okolností, keď v rovnakom období, ako sa z dôvodu krízového nezáujmu z mesta stiahli developeri so svojimi žeriavmi (a buldozérmi), na radnici zavládol duch otvorenosti. U niekoho autentický, u niekoho (ako sa neskôr ukázalo) vynútený okolnosťami komunálnych volieb 2010, ktorých témy i výsledok bol určený v značnej miere práve kauzou PKO.

Potom keď sa v júni 2011 skončil bezprecedentný experiment naozaj verejnej diskusie o budúcnosti PKO, sme zrejme na chvíľu viacerí podľahli naivnej predstave, že mestská politika týmto nezvratne dosiahla svoj harmonický ideál. A po zvyšok našich dní budeme sledovať bezkonfliktné prekvitanie nášho mestečka.

Malo ísť o definitívnu rozlúčku s časmi, keď (nielen) o vyvlastnení cenného spoločného majetku obyvateľov mesta a privatizácii hodnotného verejného priestoru v tajnosti a za nanajvýš podozrivých okolností rozhodovala skupinka mocných. Najzásadnejším politickým sporom mala v budúcnosti byť otázka, koľko desiatok kilometrov nových cyklotrás v meste ročne vybudujeme. Namiesto toho sa však zdá, že „nová politická kultúra“ a žeriavy sa do Bratislavy spolu naraz nezmestia.

Áno, táto krajina a toto mesto potrebujú oveľa viac, než len budovu. Smutné však je, že práve búraná budova symbolizovala mnohé z nádejí na lepšie mesto.

http://komentare.sme.sk/c/8116434/pko-nebolo-to-len-obudove-ale-oprincipe.html