Reakcia V.Blaha na članok Holčíka v BN
http://www.noveslovo.sk/b/121/Prekliate_PKO_
Prekliate PKO!
Reakcia na článok Štefana Holčíka k PKO v Bratislavských novinách
23.01.2011 | Vladimir Blaho
Je výborné, že Bratislavské noviny už niekoľko rokov prinášajú pravidelné odborné pojednania historika Štefana Holčíka o jednotlivých historických objektoch nášho hlavného mesta (ktorého bol viceprimátorom), pretože sú jedným zo spôsobov, ako upevniť vzťah čoraz rôznorodejšej populácie Bratislavy k svojmu mestu. Nepochybne fundovaný autorov prístup sa mi už v minulosti videl špecifický v tom, že sa pokúšal rozbiť niektoré zaužívané a za historicky verné pokladané hoci nie celkom overené fakty (alebo mýty?) dotýkajúce sa napríklad Lekárne U červeného raka alebo Mozartovho koncertovania v sieni Paláca Leopolda Pálfyho. Medzi odborníkmi sú takéto pochybnosti nepochyvne oprávnené, prezentovať ich však laickej verejnosti je viac než nešťastné, a to najmä preto, že oslabujú medzi čitateľmi Bratislavských novín a Bratislavčanmi vôbec ich hrdosť na vlastné mesto, jeho históriu a umelecko-historické hodnoty k nemu patriace. Pochybujem, že by sa dajaký pražský odborník snažil schladiť hrdosť Pražanov na ich krásny gotický Chrám sv. Víta servírujúc im informáciu, že jeho fasáda je z 20. storočia, alebo že by taliansky historik upozorňoval občanov Florencie, že fasáda ich nádherného goticko-renesančného dómu Santa Maria dei Fiori je z roku 1871. Obzvlášť vehementne sa pán Holčík pokúša spochybniť hodnotu a význam bratislavského Parku kultúry a oddychu, o ktorý sa teraz vedie boj už nielen v odbornej ale aj laickej verejnosti.
V jeho článku v Bratislavských novinách 1/2011 je pravdivé predovšetkým konštatovanie (uvedené aj v nadpise), že PKO malo byť náhradou za Redutu. Autora však akoby nepotešilo, že Slováci po troch desaťročiach relatívnej národnej slobody si konečne vytvorili reprezentačné symfonické teleso (Slovenskú filharmóniu namiesto kapiel vyhrávajúcich pod viechami), ktoré potrebovalo pre svoju činnosť adekvátne priestory. Ani vo vyššie uvedenom pravdivom tvrdení sa však Holčik nedokáže odpútať od ideologického klišé, keď nezabudne podoknúť, že išlo o náhradu za znárodnenú Redutu. Tým sa len zaradil medzi ľudí, ktorí slová ako znárodnenie, výchova, ľud, národ a pod. nie sú schopní akceptovať inak ako s pejoratívnym významom. Svoju ideologickú predpojatosť dokazuje už viackrát (aj inde) pertraktovaným tvrdením, že PKO vzniklo nie preto, aby zabezpečilo obyvateľstvu mesta kultúrne vyžitie (v jedinečnej symbióze sfér umenia, športu a zábavy), ale kvôli ?monštruóznym straníckym zjazdom.? Tie sa prirodzene v PKO tiež konali, ale tvorili nie percento ale promile bohatej a všetrannej činnosti tohto kultúrneho zariadenia. Toto však má byť dôvod, aby sme sa stavby čo najskôr zbavili? To by Francúzi mali zanevrieť na Versailles kvôli tomu, že kým parížska chudoba živorila na predmestiach Paríža, ich králi si to užívali v nádhernom zámku so svojimi milenkami?
Aby svoje ideologické predsudky autor zakryl, používa aj argumenty spochybňujúce umelecko-architektonickú hodnotu objektu PKO. Pokiaľ ide o exteriéry, zaiste mnoho Bratislavčanov (vrátane jeho plamenných obhájocov) by s ním súhlasilo. Ale on ešte aj Jankom Alexym navrhnuté vytráže bez rozpakov vyhlási jednoducho za dielo pochybnej kvality vyrobené v socialistickom podniku Umělecká řemesla v Prahe. Neviem, či ich kvalitu znižuje fakt, že boli vyrobené v Prahe a nie kdesi inde (vo Viedni, Budapešti, New Yorku), alebo že ich zhotovili v socialistickom podniku (ako ostatne takmer všetko čo sa vyrobilo v rokoch 1948-89) a nie v nejakej súkromnej dielni. Rovnako vehemente posudzuje Holčík kvalitu už zbúraných ?nevzhľadných sklených pavilónov?, ktorých autorom bola mimochodom taká osobnosť, akou bol architekt Milučký. Na fakt, že PKO svojou transformáciou z industriálno-výstavného na kultúry objekt vlastne predbehlo vývoj, aký možno zaznamenať v posledných desaťročiach vo vyspelých štátoch na západ od nás, prirodzene Holčík zabúda. Aby uľahodil odporcom PKO a tým, čo ho tak hanebne predali za tridsať strieborných, nezabúda zdôrazňovať, že názov zariadenia je odvodený od sovietskeho vzoru. Neviem, ktoré z troch slov ? park, kultúra a oddych ? má totalitný nádych, a pokiaľ ide o architektonické vzory, azda jedinou stavbou ozaj sovietskeho typu je v meste ?Mičurínsky palác? na Červenom kríži. Podobne neodborne a ideologicky predpojato ako náš historik sa počiatkom 90. rokov vyjadril aj istý taliansky minister (pôvodným povolaním tiež historik), ktorý počas Dubčekovho pohrebu objavil v Bratislave ?budovu jedinej miestnej univerzity postavenú v otrasnom stalinskom štýle?. Vtedy to malo slúžiť vytvoreniu predstavy o Slovákoch ako nekultúrnom národe ohrozujúcom pokoj v strednej Európe. Motívy negatívneho postoja nášho historika sa dajú len tušiť, ale popri ideologickej predpojatosti pravdepodobne chce kryť chrbát svojmu bývalému šéfovi a straníckemu kolegovi, ktorý od roku 2005 zavádzal mestských poslancov i verejnosť a tajne ?piekol? s nenásytnými developermi. A to obaja (exprimátor a exviceprimátor) patria k strane, ktorá sa pýši svojimi hodnotami a slovo morálka skloňuje vo všetkých pádoch.
Aj niektoré ďalšie Holčíkové stanoviská sú ?pozoruhodné?. Na jednej strane (a celkom správne) vždy bol nepriateľom búrania objektov, ktoré v našich končinách neľahodili raz tomu raz onomu novému politickému režimu. Na druhej strane však ponúka podľa neho asi nasledovania hodné ?vzory búrania? stavieb z iných postkomunistických krajín. A úplne frapantne pôsobí hneď úvod článku, v ktorom sa pripojenie Prešporka k Československej republike označuje ako katastrofa pre miestne obyvateľstvo. To zaiste vzhľadom na vtedajšiu národnostnú štruktúru nemohlo byť premenou mesta na Bratislavu nadšené. Ale hádam mohol zároveň pripomenúť, že táto národnostná štruktúra bola za posledné tri desaťročia pred rokom 1919 maďarizáciou radikálne zmenená v neprospech Nemcov a Slovákov. A napísať, že toto obyvateľstvo začlenením do ČSR čakala horšia budúcnosť ako pri vzniku či ukončení prvej svetovej vojny, to už hraničí s nehoráznosťou. Dokonca si dovolím tvrdiť, že okrem zarytých šovinistov, sa mnohí z prešporských Maďarov a Nemcov v Bratislave mohli cítiť oveľa lepšie a spokojnejšie než v totalitných pomeroch Maďarska najprv Bélu Kúna a potom Horthyho alebo v zmätených pomeroch Rakúskej republiky, ktorej trvalo pol storočie, kým sa zmierila s dedičstvom Habsburgovcov.
V spomínanom článku autor podrobne a v niektorých faktoch aj pravdivo popisuje vývoj PKO z industrálno-výstavných na kultúrne priestory, avšak dôležité sú hlavne jeho závery smerujúce k jednoznačnej obhajobe zámeru bývalého primátora a k odobreniu ba až výzve k zbúraniu objektu. To, že nemá pravdu, intuitívne cítia tisícky Bratislavčanov, ktorým sa PKO viaže s nezabudnuteľnými zážitkami a fakticky to dokladajú aj odborné analýzy, ktoré doteraz kompetentné miesta nebrali na zreteľ. Budovanie historického povedomia a kontinuity aj prostredníctvom úcty ku kultúrnym objektom našej minulosti by sa nemalo vyčerpať pokusmi o reinštaláciu sochy niekdajšej cisárovnej, ale platí v plnej miere aj o bratislavskom PKO. O jeho osude by mali spolurozhodovať aj občania poučení nezaujatými odborníkmi a nielen nejaký úplatný politik.
Komentáre
Prehľad komentárov
Aj keď veľa krát nad článkami p. Holčíka krútim hlavou, bo si hodne vymýšľa, tento krát s ním plne súhlasím. Som rodený bratislavčan, tisíc krát som bol na kultúrnych podujatiach v PKO (bohužiaľ na zjazdy KSS som nechodil) , ale iba preto lebo v Bratislave sa nikam v tom čase nedalo chodiť. Vždy som sa tam cítil zle, aj keď bol kultúrny program zaujímavý, ale nad architektúrou PKO mi bolo naozaj zle (som stavar). Ak by mala byť táto stavba kultúrnou pamiatkou tak by som navrhol pridať aj prístavbu SNG a bolo by to dokonalé. Bratislava by sa stala kultúrnym hlavným mestom Európy. To by bolo slávy.
PKO treba skutočne zachovať
(Ladislav Gál, 3. 6. 2011 9:34)
Úplne súhlasím s názorom p. Blaha i p. Lapitkovej: PKO je kus Bratislavy, niečo, čo v takejto podobe sa inde nevyskytuje. Pre Bratislavu a "skutočných" Bratislavčanov iste znamená veľa, veď mnohí sme prežili v PKO nemálo kultúrnych akcií, detských podujatí, koncertov, bálov a pod. Možno nikdy nebude v celistvosti zapísaný do zoznamu národných kultúrnych pamiatok, ale pre mnohých bratislavčanov určite takouto pamiatkou je, a už táto okolnosť si zaslúži, aby oficiálne uznávanou pamiatkou aj zostala. Je prirodzené, že ho za tie desaťročia nahlodal zub času, a potrebuje rekonštrukciu. Možno ju už potreboval omnoho skôr, ale z určitých dôvodov sa jej nedočkal (možno zámerne?). To, ako sa za za posledných 5-6 rokov s touto pamiatkou "gazdovalo", asi dáva tušiť, že p. exprimátorovi možno ešte poslanecká imunita príde veľmi vhod. Preto ma veľmi teší, že sa o transparentnosť tohto gazdovania už zaujímajú aj európske orgány, možno budú pre niekoho väčšou autoritou, ako naše domáce.
Nie som zástancom "negovania" všetkého, čo sa za roky 1948-1989 v Československu udialo. Nedá sa zovšeobecniť všetko len jedným spôsobom. Veď aj tu sa rodili deti, ľudia pracovali, ale aj zabávali - aj v PKO. Iste, v dobe rozkvetu PKO ľudia pracovali, vytvárali hodnoty (aby ich neskôr niekto sprivatizoval a možno aj zbúral), verili v budúcnosť. Ale veď aj v dnešnej dobe je snom každého politika, aby ľudia verili v budúcnosť. Alebo sa mýlim?
Mrzí ma, čo sa deje na dunajskom nábreží. Takto navnivoč vyšiel aj ružový parčík vedľa PKO, kde vyrastali a prechádzali sa deti mojej generácie. Aj ten nechali spustnúť, hoci ho mohli udržiavať za nepomerne menej finančných prostriedkov, aby (aj) na jeho mieste vyrástol nový sklenený komplex. Toto má byť budúcnosťou PKO?
Možno keby bol River park postavený na inom mieste, kde by nebol vtesnaný na úzky pás medzi (alebo nad?) rušnou komunikáciou a Dunajom, mohol byť aj pekným kusom novej Bratislavy. Ale ruku na srdce: ak ho nebudú po desaťročia udržiavať, asi to bude na ňom taktiež vidieť, ako na PKO.
Staré PKO je kusom bratislavskej histórie. Preto si zaslúži zostať na svojom mieste, aby mohol poskytnúť hodnotný oddych a vyžitie pre tisícky návštevníkov (nie 800-900, ako mu poskytovať niekedy v budúcnosti jeho "náhrada", za taký prenájom, z ktorého by mohli PKO postupne zrekonštruovať).
Ako sa to vyvinie iným smerom, zase bude možné len skonštatovať: zase vyhral nad kultúrou biznis, zase "vyhrali" niektorí politbiznismeni nad ľuďmi.
Budova PKO
(Zuzana Lapitkova, 2. 5. 2011 10:11)
Ak aj podľa slov pána Štefana Holčíka nemá umeleckú hodnotu, o čom sa dá polemizovať (pán Holčík nie je jediným profesionálnym odborníkom na poli dejín umenia), určite má hodnotu toho, čo by sme mohli nazvať „pamäť národa“. Tento aspekt je v modernom urbanizme miest jedným z primárnych. V krajinách, kde si to môžu dovoliť z hľadiska finančného zázemia alebo dlhodobej kontinuitnej tradície mestského urbanizmu, ako je napríklad Holandsko alebo Rakúsko, sa v súčasnosti rieši nie výstavba solitérov – jednotlivých budov alebo komplexov – ale identita mesta; inými slovami s čím sa jeho obyvatelia identifikujú. Budova PKO a priľahlé nábrežie je jednou z mála lokalít, s ktorými sa obyvatelia Bratislavy ešte identifikujú. Reprezentuje pokojné nábrežie nedeľných prechádzok, slávnostné spločenské udalosti a koncerty, na ktoré sa hrnuli davy ľudí, a to nehovorím len o dnešných šesťdesiatnikoch.
Už stojaci komplex River Parku je v tomto kontexte skôr päsťou na oko, nehovoriac o tom, že jeho zasadenie do úzkeho pásu vymedzeného návrším a riekou je prinajmenšom zarážajúce. V tomto zmysle bol pôvodný komplex PKO oveľa harmonickejším riešením. Ale s tým sa už nedá nič robiť.
Je len prirodzené, že sa ľudia upli aspoň na zvyšok tohto komponentu atmosféry Bratislavy. Ak oň prídeme, je veľmi pravdepodobné, že obyvatelia si budú po generácie udržiavať v pamäti, že sme stratili časť identity Bratislavy. Bez ohľadu na jeho „umeleckú (ne)hodnotnosť“, vytvorí sa mýtus, tak ako v prípade bratislavského podhradia.
Súhlasím s Holčíkom
(Karol H., 6. 5. 2011 6:37)