Zachráňme PKO - patrí kultúre a občanom!

PKO

 Diskusia okolo zachovania, resp. nezachovania budov PKO v niečom pripomína legendárny spor o ruinu bratislavského hradu. Podobne, ako dnes PKO, aj ruina bratislavského hradu nespĺňala estetické a funkčné očakávania predstaviteľov mesta a architektov, ktorí modernizovali Bratislavu po roku 1918. Prekážala im aj historická skutočnosť – monarchia – ku ktorej ruina nekompromisne odkazovala. Na mieste ruiny sa malo stavať, mala tu vyrásť univerzitná štvrť. Nakoniec k tomu vďaka vojnovým udalostiam aj vďaka silnému odporu konzervatívne naladenej časti verejnosti nedošlo. Ruinu dokonca po vojne prekvapivo postihol úplne iný osud.

Aj budovy PKO sa dnes pomaly dajú prirovnať k ruine, k ruine so slávnou minulosťou, ktorá však nekompromisne odkazuje k histórii, ktorú by mnohí najradšej vymazali. Areál vznikol v období totalitného režimu slovenského štátu a dobudovali ho postupne v autoritárskom komunistickom režime. Súčasne však od samého začiatku reprezentoval určité spojenie so svetom, ktoré paradoxne kulminovalo práve v období normalizácie. A nielen to, areál PKO sa spolu s promenádou na nábreží Dunaja stal takou prirodzenou súčasťou života obyvateľov Bratislavy a jej návštevníkov ako máloktorý iný verejný priestor.

K histórii

Územie PKO malo pôvodne slúžiť ako výstavisko Medzinárodného dunajského veľtrhu, podujatia, ktoré malo zlepšiť bilanciu zahraničného obchodu Slovenska. Na túto ideu neskôr nadviazal aj komunistický režim, keď v areáli PKO organizoval medzinárodné veľtrhy Incheba a Flóra. Urbanistický koncept a architektúra pôvodného areálu, tak ako ju navrhli architekti Pavel Andrík, Ján Štefanec a Kamil Gross, nadväzovala na myšlienky funkcionalizmu, avšak primerane dobe odrážala aj vtedajšie tendencie najmä talianskeho architektonického diskurzu. Pôvodný návrh výstaviska by sme pokojne mohli prirovnať k slávnej Esposizione Universale di Roma (EUR), ktorá mala presláviť mussoliniovské Taliansko. Architektom však nebolo súdené dotiahnuť koncept do realizácie. Koniec vojny a s tým spojené radikálne spoločenské zmeny odsunuli projekt na vedľajšiu koľaj. Výstavbu časti pavilónov dokončili roku 1953. Dva z nich následne adaptovali pre potreby Parku kultúry a oddychu (K. Rossmány, F. Záriš), ostatné dva sa zmenili na športovú halu a hydrologické laboratóriá. PKO uviedli do prevádzky roku 1955. S jeho výstavbou bezprostredne súviselo aj budovanie dunajskej promenády. Na tú vypísali roku 1953 súťaž, ktorej víťazmi sa stali architekti I. Matušík a I. Szalay. Rané päťdesiate roky priniesli do areálu kolektívneho budovateľského ducha (na výstavbe PKO i promenády sa podieľali desiatky dobrovoľníkov) aj formálne znaky umierneného variantu socialistického realizmu. Ten sa paradoxne až tak výrazne nelíšil od pôvodného konceptu, takže výsledná architektúra bola nakoniec skôr univerzálne tradičná, než vypuklo ideologická. Dobre si rozumela aj s neďalekým areálom internátu Lafranconi či budovou Výskumného ústavu vodného hospodárstva. Aj nasledujúci „zlatý vek“ slovenskej kultúry – šesťdesiate roky – zanechal v areáli PKO fyzickú stopu. Boli ňou smelé oceľové konštrukcie výstavných pavilónov, ktoré mali pokryť rastúce ambície oboch medzinárodných veľtrhov. Ich autorom bol azda najpozoruhodnejší architekt toho obdobia Ferdinand Milučký. Medzi zaujímavé vrstvy areálu patril aj pavilón Útvaru hlavného architekta, ktorý stál na jeho východnom okraji. Na neveľkej ploche medzi Mostom SNP a Mostom Lafranconi sa tak vrstvili architektonické názory, politické ambície, spoločenské zámery, kultúrne udalosti a každodennosti, aby postupe amalgamizovali do jedinečného fenoménu zvaného „Pekáč“.

Prečo zachovať PKO

Už história tohto pozoruhodného miesta naznačuje, že význam a spoločenskú hodnotu PKO nemožno opísať len z architektonického, historického či spoločenského hľadiska. Práve naopak, akonáhle začneme fenomén PKO rozkladať na jednotlivé vlastnosti a objektivizovať jeho hodnoty, vzďaľujeme sa od jeho podstaty. Význam PKO tkvie v spojení jeho architektonickej vrstvy, ktorá je dokumentom historického vývoja architektonických názorov, spoločensko-politickej vrstvy, ktorá zahŕňa totalitnú, autoritársku i demokratickú skúsenosť našej spoločnosti, ako aj vrstvy individuálnych skúseností celého radu obyvateľov a návštevníkov mesta. PKO je obrazom našich moderných dejín, je miestom s pamäťou, akých už v meste ostalo len málo. Je verejným priestorom par excellence. PKO pritom predstavuje pre rozličné generácie svojich návštevníkov rozličnú skúsenosť, a tak má pre nich aj rozličnú hodnotu. Inak ho vníma generácia tých, ktorí sa podieľali na jeho budovaní, inak tí, ktorí si v PKO odkrútili svoju tanečnú, inak tí, čo tu zažili Jazzové dni a úplne inak tí, ktorí tu hrávajú volejbal či chodia do astronomického krúžku. PKO je svojím zložitým funkčným programom veľmi aktuálnym fenoménom a jeho spoločenský potenciál sa ešte zďaleka nevyčerpal.

PKO by mohlo poslúžiť ako precedens vo vzťahu k narábaniu s verejným priestorom a identitou mesta. Podľa reakcií obyvateľov mesta možno predpokladať, že PKO je významným bodom / ohniskom v rámci mentálnej mapy Bratislavy. Vzhľadom na túto skutočnosť je v procese jeho zachovania rovnako dôležité zachovanie fyzickej stopy, ako zachovanie funkcie a rázu tohto miesta.

PKO nie je izolovaným miestom, ani izolovaným problémom, preto je potrebné chápať ho v kontexte celkovej myšlienky zástavby a využitia nábrežia rieky (podiel verejného a súkromného priestoru, hustota, výška a celkový ráz zástavby, spôsob jej využitia, funkcia, vlastnícke vzťahy).

PKO nemožno redukovať na niekoľko architektonických či konštrukčných detailov, práve naopak, zmysel má len ako celok, ako celok s pamäťou, celok rámujúci verejný priestor.

Ako zachovať PKO

Napriek tomu, že dekonštrukcia fenoménu PKO začala už v prvých rokoch 21. storočia, spoločnosť ju identifikovala len nedávno. Pravdepodobne to zapríčinila pozoruhodná vitalita tohto miesta, ktoré aj v značne okyptenej podobe fungovalo naďalej. Demontáž štvorice oceľových výstavných pavilónov, ale najmä neskoršie zbúranie budovy Útvaru hlavného architekta mesta už boli viac než symbolickými krokmi, ktoré jasne naznačovali, že dianie v areáli tento raz nesmeruje k ďalšiemu vrstveniu, ale k jeho úplnej premene. Po tom, čo v bezprostrednom susedstve pôvodných objektov PKO vyrástli budovy River Park I, sa ich osud javí ako naplnený. Je to však ozaj tak?

Mesto je organický útvar, ktorý rastie a mení sa postupne, niekedy radikálnym búraním, inokedy drobnými prestavbami. Predstava o nastoľovaní stále nových dokonalých riešení je v dnešnej postmodernej dobe zastaraná. Ako náprotivok k nej stoji idea vrstvenia a hybridizácie.

PKO je vďaka svojej genéze, svojmu priestorovému i objemovému rázu, miešaniu rozličných, často málo zlučiteľných funkcií predurčené byť hybridom, krížencom či priam bastardom. V zmysle aktuálneho architektonického diskurzu je taká charakteristika jednoznačne pozitívna a inšpiratívna.

Hybridy sú kozmopolitné budovy fragmentovaných foriem, ktoré vzájomne nekorešpondujú v objemoch, konštrukciách ani typológiách. Hybridy sú prekvapivým, nebývalým spojením zaužívaných typológií, foriem, objemov, manažmentov a vlastníctiev. PKO možno dostavať, obstavať, nadstavať, možno mu pridať ďalšie funkcie, ďalšie formy využívania (od verejných, cez polosúkromné až po súkromné). Možno ho premeniť na objemovo, formálne aj typologicky úplne jedinečnú štruktúru, a to všetko pri zachovaní a multiplikácii aktuálnej zložitosti a bez straty pôvodných hodnôt. Hybrid môže spájať rozličných vlastníkov, rozličné mechanizmy spravovania a fungovania. Môže byť súčasne v rukách mesta aj súkromného developera, spoločenstva vlastníkov či inej ekonomicko-právnej formy. Je zložitý ako mesto samo. Hybrid je hybridom nielen vďaka rozličným programom, formám či objemom, ale aj vďaka rozličným investíciám a manažmentu. Ak máme zachovať fenomén PKO, tak hybridizácia jeho aktuálneho objemu, typológie a vlastníctva je pravdepodobne najvhodnejšou cestou.

Dobe zodpovedajúca stratégia pre obnovu, resp. prestavbu či dostavbu PKO by mala vyjsť zo širšej odbornej diskusie. Nemôže byť výsledkom obmedzených partikulárnych záujmov jednotlivých zúčastnených. Konkrétna architektonická a urbanistická podoba miesta sa potom môže odraziť od takej stratégie a mala by byť výsledkom práce len tých najlepších architektov.

doc. Dr. Ing. arch. Henrieta Moravčíková, PhD., ÚSTARCH SAV, FA STU Bratislava

február 2011

Literatúra

K architektúre, urbanizmu a histórii PKO:

- Hrdina, Miroslav: Niekoľko poznámok o postavení architektúry v rámci prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Architektúra & urbanizmus 44, 2010, č. 3 – 4, s. 80 – 101.

- Andráši, Peter: Aké hodnoty má PKO? Arch 13, 2008, č. 9, s. 68.

- Stoličná, Elena: Bratislavské nábrežie. Verejná ideová urbanisticko-architektonická súťaž. Arch 6, 2001, č. 11, s. 17 – 35.

- Moravčíková, Henrieta: Dunajská promenáda na hrane. Arch 14, 2009, č. 3, s. 36 – 39. – v prílohe

- Moravčíková, Henrieta: Bratislava, Mesto bez vlastností? Architektúra & urbanizmus 44, 2010, č. 3 – 4, s. 52 – 79.

K hybridom v architektúre:

- Fernández, Per Aurora – Mozas, Javier – Arpa, Javier: This is Hybrid. Madrid, a+t ediciones 2011, 280 p.

- Fenton, Joseph: Hybrid Buildings. New York – San Francisco, Pamphlet Architecture No. II, 1985, 44 p.

Ďalšie materiály k PKO:

- Gašparec, Miloš – Drobniaková, Dana a ďalší: Návrh dostavby areálu PKO. Oddelenie územného plánu, Magistrát hl. mesta Bratislava.

- Moravčíková, H.: Stanovisko k urbanistickej štúdii zástavby nábrežia Dunaja. Máj 2002. – v prílohe