František Guldan Dunajské veľtrhy
http://komentare.sme.sk/c/5285123/dunajske-veltrhy.html
Dnes píše František Guldan
Dunajské veľtrhy
Vygumovať zabehnuté mýty je takmer nemožné, podobne ako odolávanie klebetám. Reči o socialistickej architektúre, ktorá je dávno prežitá, v prípade areálu PKO v Bratislave sú tiež jalovinou, pretože ide o kvalitnú architektúru, akú tu dnes málokto predvedie.
Architekti neviem, no investori na nič také nemajú. Preto tvrdenia, že keď PKO zbúrame, postavíme čosi iné s podobným účelom, je holé zavádzanie. Pozrime sa, či niečo nasledovalo na rekreáciu obyvateľstva po zrušení Lunaparku alebo Lida, tiež na nábreží. Alebo, že Zimný štadión nahradí PKO. Odhliadnuc od toho, že zimák tu už bol a teda nič nepribúda, kde je nábrežná promenáda, na ktorej si prirodzene zakladá každé mesto na Dunaji?
Predtým, ako areál premenovali na PKO, išlo o Dunajské veľtrhy v Bratislave. Postavili ho v rokoch 1940 - 1948 podľa návrhu troch architektov. Pozrime sa na iné ich diela, aby sme si uvedomili, čo znamenajú pre Bratislavu. Pavel Andrík sa venoval aj urbanizmu a regulačným plánom miest (Brezno, Michalovce, Liptovský Mikuláš...).
Dielom Kamila Grossa je tiež stadión na Tehelnom poli a tiež (pozrimeže!) Zimný štadión (s architektom Adamkom a Uhlářom). Tretí z nich Ján Štefanec je autorom administratívnej budovy s divadlom, dnes sa volá Malá scéna na Dostojevského rade. Boli to iné časy.
Vieme si predstaviť, že by sa v dnešných kancelárskych opachách ocitli priestory pre umenie? V Metropolke bolo kino, tiež v Tatra banke (dnes Ministerstvo kultúry), v hoteli Palace, v Hasičskom dome na Radlinského.
Pripomeňme si ešte Aloisa Balána, ktorého pavilón Umeleckej besedy má tiež čo povedať k dunajskému nábrežiu a znamená pre nás to, čo funkcionalistický pavilón spolku Mánes na vltavskom nábreží v Prahe. Balán je autorom aj veľmi hodnotnej polikliniky na Bezručovej či budovy YMCA.
Spolu s Jurajom Grossmanom, s ktorým projektoval Umeleckú besedu, získali čestné diplomy na výstavách v Paríži (1925) a v Miláne (1933). Aby bolo jasné, o akom kalibri architektov hovoríme, keď sa povýšenecky dívame na PKO a jeho kvality s priamym kontaktom na Dunaj, či Umeleckú besedu, ktorá vynikajúco zvláda viac funkcií pre návštevníka.
Od umenia, cez reštauráciu, až po ľudovú tancovačku v záhrade. O čomsi podobnom nemožno v súvise s gýčovo vyfintenými, k človeku nepriateľskými a v mierke ku krajine disproporčnými novými ohavami na nábreží ani len snívať.
Určite nejde o pietnu úctu, ale o živý organizmus, ktorým PKO je, o zážitok z Dunaja, ktorý povedzme Incheba, tiež výstavisko na brehu rieky, vo svojich bunkroch neposkytuje ani náhodou. Ide o choré úvahy nahradiť slušnú vec, ktorá vekom iba naberá punc a patinu dobrého šperku, bezduchými, neprirodzene napuchnutými a vyčačkanými kulisami bez života.
pondelok 15. 3. 2010 | František Guldan
© 2010 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.