Ing.arch.Husák Pamiatkový druh. /Obsah/ Štruktúra kultúrnych – pamiatkových hodnôt
Pamiatkový druh. /Obsah/ Štruktúra kultúrnych – pamiatkových hodnôt
Jednota stavebnej a technologickej časti IA vznikla spolupôsobením základných materiálnych zložiek - technologickej a stavebnej, avšak jej obsah je štrukturálne oveľa bohatší. Priestorový koncept a tiež architektonický výraz IA je veľmi podrobnou výpoveďou /„v jazyku, ktorému sa treba naučiť rozumieť“/, logickou, racionálnou a zároveň emocionálnou reflexiou vnútorného obsahu jedinečnej ľudskej činnosti a zároveň vyjadrením vzťahu aj k vonkajšiemu prostrediu. Prestavuje veľmi nákladné dielo, a preto často zahŕňalo už v koncepcii svojho vzniku potrebu /predpoklady/ inovačných riešení ako základu dlhodobej životnosti v jej univerzálnej /stavebno-konštrukčnej, priestorovej a materiálovej/ a flexibilnej koncepcii – výsledne vysokej mnohofunkčnosti, ktoré sa prejavujú tiež aj v ich architektonickom výraze. Táto historicky celkom nová, geniálna hodnota, málokedy býva v pamiatkovom výskume vôbec vyjadrená a ocenená. Má však závažné dôsledky.
Jeden príklad, ktorý poukazuje na dôsledok absencie hodnotovej štruktúry IA :
Hodnotenie Pamiatkového úradu SR bratislavského PKO s prezentovaním emocionálnej hodnoty resp. hodnoty vžitej podoby pamiatky celkom obchádza podstatu tejto u nás najvýznamnejšej a najrozsiahlejšej konverzie súboru z proveniencie priemyselného dedičstva na kultúrno – spoločenské účely, ktorá sa uskutočnila v období, kedy sa o téme funkčnej premeny diel PD ani nehovorilo.
V hodnotení celkom absentuje základná podstata tejto pamiatky z hľadiska spôsobu nadobudnutia hodnoty, t.j. v tom, že areál súboru 4 rozľahlých hál vznikol ako prvý „kamenný“ veľtržný komplex na Slovensku, po štúdiu zahraničných príkladov, pre účely Dunajského veľtrhu /1943-1948/. Vznikal vo vojnovom období, v 40. rokoch minulého storočia /a nie v 50.rokoch, ako sa chybne uvádza/, pre potreby obchodnej výmeny priemyselnej produkcie Slovenska, kvôli čomu vzniklo originálne konštrukčné a úplne flexibilné priestorové, vysoko funkčné riešenie ich architektúr v zjednotenom architektonickom výraze. Celá hmotová kompozícia vznikla finančne veľmi nákladným a koordinovaným riešením, na umelom teréne, vytvorenom z vylámaného skalného objemu tunela pod hradom, ktorý sa budoval ako šetrná spojnica starého mesta s nábrežím /aby nezasiahla historické štvrte v podhradí/ a zároveň ako zariadenie civilnej ochrany /protiletecký úkryt/. Kompozícia veľtržného areálu vytvorila aj novú spoločenskú hodnotu aj predĺžením nábrežnej promenády. Zároveň maximálne ohľaduplne a harmonicky voči jestvujúcemu prostrediu spojila dva najcharakteristickejšie elementy a znaky mesta a Slovenska, veľrieky Dunaj a úpätia Karpát s najvýznamnejším symbolom mesta – hradom. Tieto umocnila formou disciplinovaných dimenzií a tvarov, usporiadaných do línie. Vo svojom vnútornom koncepte však vytvorila maximálne vhodné funkčné podmienky pre veľtržné podujatia.
Keď však v roku 1948 vzniklo na Slovensku prvé profesionálne filharmonické teleso, prisúdili mu dôstojný stánok v bratislavskej Redute. Veľtržné aktivity sa v obnovenom Československu koncentrovali do Brna. Ale Bratislava – hlavné mesto Slovenska – prišla o svoj vrcholne spoločenský priestor – Redutu. Uvoľnený veľtržný areál, po adaptácii pôvodným architektonickým kolektívom /J.Štefanec, P. Andrík, K. Gross/, nielen že kontinuálne prevzal, ale aj rozšíril možnosti spoločenských a kultúrnych aktivít pre obyvateľov a návštevníkov mesta. Vo dvoch veľtržných halách, spojených veľmi dobre dimenzovaným vstupným foyerom, vznikli vtedy samostatná estrádna a spoločenská hala s najväčším parketom v strednej Európe. Tretiu halu autori adaptovali pre sálové športy /ako prvú a dlhodobo jedinú s tribúnami pre divákov/, ktorá umožňovala poriadanie aj medzinárodných súťaží. Štvrtú halu adaptovali na hydrotechnické laboratórium Vodohospodárskeho ústavu, v ktorej sa mohli overovať koncepcie zložitých vodohospodárskych diel celého povojnového obdobia, vrátane projektovaného komplexu v dunajskej delte na našom území /Gabčíkovo/. Všetky haly určené pre spoločenské podujatia významne prispeli ku kultúrnemu a spoločenskému životu obyvateľov mesta, stali sa dôstojným pokračovateľom bratislavskej Reduty. Autori budov areálu im svojou konverziou a adaptáciou vdýchli esteticky natoľko nevtieravý a prispôsobiteľný interiér, že si dnes jeho návštevníci ani neuvedomujú pôvod budov v industriálnych parametroch pôvodného funkčného zamerania. Areál /v správe Mestského domu kultúry a osvety/ sa kultivovanou konverzou okamžite a prirodzene vžil do povedomia všetkých generácií, a to aj s nábrežnou j spoločenskou promenádou.
Vďaka svojim funkčným a estetickým vlastnostiam sa stal tiež prvým /významným/ festivalovým spoločenským strediskom. Umožnil vznik tradície letných filmových festivalov, súťaží v spoločenskom tanci /Dunajský pohár/, športových akcií, vzniku hudobných festivalov a stretnutí /Bratislavská lýra, Džezové dni/, vystúpení folklórnych a divadelných súborov, mnohých speváckych osobností, ale aj výstavných podujatí /Flóra/, umožnil obnovu veľtržných tradícií /Incheba/.
V súčasnosti /pri 60. výročí vzniku/ prostredníctvom neúplných a len postupne dávkovaných informácií sa dozvedáme, že sa má PKO zbúrať a má ho na tomto mieste nahradiť vysokokoncentrované sídlisko s luxusným hotelom, ktoré by pokojne a azda aj lepšie mohli byť situované na opačnej strane brehu Dunaja, s kvalitným výhľadom na historické dominanty mesta. Bratislava príde tak o svoj súbor vrcholne spoločenských priestorov. A už druhýkrát, ale definitívne, stratí svoju Redutu, tentoraz však bez náhrady! Svojim odborne neúplným, nekomplexným a aj chybným stanoviskom v datovaní vzniku hodnoty pamiatky, pamiatkári prispeli k tomuto vrcholne nekultúrnemu činu - zabránením opodstatneného vyhlásenia zákonnej pamiatkovej ochrany tohto jediného a jedinečného funkčného druhu a príkladnej harmonickej funkcionalistickej architektúry vrcholne spoločenského charakteru, zapísaného do kultúrnych dejín mesta a Slovenska, ktorý má svoj pôvod práve v stavebno-typologickej industriálnej forme.
Avšak nielen areál PKO v Bratislave vznikol konverziou objektov priemyselno-obchodného charakteru. Budova univerzity vznikla konverziou burzy. Podobne sa v Bratislave úspešne transformovala stará sladovňa pivovaru Stein na veľkorysé a úspešné reštauračné zariadenia. Aj výrobné objekty s jedinečnými flexibilnými priestormi, s ich liatinovými skeletami sa ľahko prispôsobili na nové výrobné účely. Tak napr. bývalú Uhorskú kráľovskú tabakovú továreň z polovice 19.storočia, najstaršiu v Bratislave, transformovali - na výrobu rozhlasových prijímačov /Tesla Bratislava/, kedysi slávnu uhorskú exportnú továreň na kefy bratov Grünebergovcov - na výrobu nábytku. V tejto druhej najstaršej veľkovýrobnej zóne mesta, v Blumentáli, sa zachovali stavebné súbory a stopy manufaktúr už z 18. storočia /napr. Kraglova manufaktúra na rohu Vazovovej a Radlinského, ako aj zachované stopy v Tabakovej továrni/. /Mimochodom, práve na pražskom bienále, pri porovnávaní typológie tabakových tovární v príspevku francúzskeho prednášateľa B. Smitha, sa preukázalo, že všetky známe realizácie tohto typu majú svoj predobraz v slávnej tabakovej továrni v Seville /1728/. /Mimochodom nielen G. Bizet v Carmen, ale aj G. Puccini a ďalší svetoví operní skladatelia a spisovatelia nachádzali v 19. storočí inšpirácie pre svoje diela práve v industriálnom prostredí./
Aj najstaršiu výrobnú zónu v Bratislave predstavujú konvertované historické továrenské areály v Mlynskej doline : Patrónka, s dodnes zachovanou budovou pôvodného vodného mlyna, sa stala východiskovým materským podnikom Armatúrky na Myjave a Považských tovární. Kühmayerova továreň, s výrobou textilných doplnkov pre armádu, ktorá vznikla na mieste vodného mlyna prestavaného na prvý parný mlyn, stala sa miestom sklárskej výroby. Po výstavbe nového závodu Technické sklo v Dúbravke sa tu síce uvažovalo o zriadení technického múzea v Bratislave, napokon sa stala sídlom Pamiatkového úradu SR. Obe tieto výrobné zóny stratili svoju výrobnú perspektívu nemožnosťou pripojenia k železnici.
Prostredníctvom vybraných príkladov možno ilustrovať osvedčenú tradíciu konverzie objektov priemyselného dedičstva, ktoré práve vďaka svojim špecifickým vlastnostiam maximálne umožňovali, už dávno, veľmi vhodné ekonomické a kultúrne zhodnotenia. Niektoré originálne priemyselné objekty z uhorskej éry, vytipované a odsúhlasené na pamiatkovú ochranu už v roku 1983, práve v súčasnom období nezmyselne zbúrali a búrajú /Kablo, Siemens, Danubius/. Ďalšie sú ohrozené /Tabaková továreň, továreň na kefy/, rovnako ako úplne intaktná Cvernovka, Gumon, Klingerova továreň, pivovar Stein, Ludvigov mlyn a ďalšie, vrátane PKO , ktorými sa magistrát zapíše do dejín. Tento prístup fakticky odstráni jedinečné stopy a najcharakteristickejšie diela z obdobia priemyselnej revolúcie v Bratislave. Prostredníctvom čoho sa mesto pripojí na medzinárodné cesty industriálnej kultúry, ktoré sú v západnej Európe kultúrno - turistickou realitou, rovnakou, ako napr. cesty gotiky?. Podobný osud stihol mlyn v Nitre - symbol a znak poľnohospodárskej krajiny, v meste s poľnohospodárskou univerzitou!
VCPD ,model
Priemyselné dedičstvo ako súčasť kultúrneho dedičstva, v súvislosti s reštrukturalizáciou priemyslu, útlmovými programami a celkovou rehabilitáciou životného prostredia a technického vývoja je nevyhnutné registrovať a zachovať pre budúce generácie.
V nepriaznivej situácii by bolo možné vidieť riešenie v modeli Výskumného centra priemyselného dedičstva v Prahe.