Zachráňme PKO - patrí kultúre a občanom!

            Historici hovoria, že kolískou demokracie je antická-grécka    polis  - obec. So slovom „obec“ súvisí aj slovo „občan“. Občan by mal byť človek, ktorý používa hlavu predovšetkým na uvažovanie a nie na to, aby bola predĺžením spodnej polovice tela alebo nádobou na otruby. Uvažovanie je prvý krok, ako využiť svoju slobodu. ktorá je vrodenou vlastnosťou každého človeka bez rozdielu  – aj toho, ktorý o tom nevie,  ktorý má ešte ďaleko k tomu, aby sa toto poznanie  v ňom prebudilo. Sloboda je aj schopnosť  nebyť príveskom mocných tohto sveta. Nedávno sa v českej tlači objavila úvaha, že zárodok myšlienky demokracie, t.j. nezávislosti na mocných tohto sveta sa objavuje už v starom Izraeli, v jednej z Mojžišových kníh – Genesis, v kritickom postoji k mýtickým héroom a despotickým panovníkom, k umelým božstvám.

            Často sa mi stáva, že cestou do centra mesta v hromadnej doprave sa stretnem so starou známou, jednoduchou ženou, ktorá pracuje ako upratovačka  v diskoklube. Nedávno pri našej spoločnej ceste sa táto žena pozrela z okna dopravného prostriedku na neďaleký mrakodrap,  masu betónu, ťahajúcu sa do neba a poznamenala: To je hrozné! Ocitli sme sa totiž spolu s ňou a vozidlom hromadnej dopravy v akomsi „virtuálnom tuneli“, ktorý vzniká  pri výstavbe nášho mesta pričinením  múdrych konšelov, byrokratov a hlavne priateľov zlatého teľaťa  podľa ich predstáv o jeho rozvoji. Obrovská masa  sa dvíha nad úbohým občanom ako prízrak potvory, ktorá sa ho chystá prehltnúť. Niektoré duše s citlivejšou povahou sa priznali, že cestovať okolo tohto miesta pre ne znamená vstupovať do depresie.   

            O niekoľko dní som práve  neďaleko tohto miesta stretol istého poslanca našej Národnej rady. Keďže o takýchto výnimočných ľuďoch priemerný občan  automaticky predpokladá, že  pri parlamentnom hlasovaní nevyhnutne potrebujú kompetentnosť rozumu, dovolil som si otázku: „Čo na to poviete, pán poslanec?“ Odpoveď  znela: „Ja sa do toho nerozumiem!“ Dostal som teda neočakávanú osviežujúcu, ľadovú sprchu.  Upratovačka, jednoduchá žena z ľudu, na základe sedliackeho rozumu dokáže zaujať stanovisko k veci, ktorá presahuje úroveň chápania predstaviteľa ľudu, často sa verejne sebavedome vyjadrujúceho k rôznym problémom denného života.

            Predpokladám, že na všetkých vysokých školách, kde sa vzdelávajú  budúci tvorcovia architektúry a urbanizmu, sa prednáša aj náuka o harmonických a ľudskému ponímaniu príjemných  proporciách stavieb, o stavbe miest ako umení a zároveň vede. Predpokladám, že im predstavujú príklady z antických  polis, stredovekých obdivuhodne usporiadaných opevnených miest, renesančných utopických modelov „ideálneho“ mesta apod.

            Ale skúsenosť ukazuje, že v každom človeku podvedome drieme túžba po estetickej harmónii.  Dôkazom sú súbory ľudovej architektúry, ktoré postavili obyčajní, jednoduchí ľudia bez školenia v teórii  stavby miest a obcí.

             Ale predsa, v dnešných časoch pracovať v oblasti urbanizmu je neľahká úloha. Je to potvorsky zodpovedná robota.  Mnohí urbanisti svetového mena sa v priebehu ostatných storočí stavajú k vývinu miest veľmi kriticky.  Známe sú úvahy a postoje známeho srbského urbanistu Bogdana Bogdanovića,  ktorý hovorí o “sivej hmote staviteľskej masy“, „fantómových obrysoch“ mesta „spútaného estakádami, dopravnými uzlami...“, hovorí, že „mesto sa rozpadáva“, „z hľadiska sociálneho a estetického ide o akési odumreté tkanivo“.  Z gréckej polis  cez stredoveké usporiadané opevnené mestá, cez renesančné a barokové vzory sme dospeli do stavu, že mesto sa stáva chobotnicou, vysávajúcou a požierajúcou krajinu. Výsledok: mrakodrapy, lesy mrakodrapov a – smetiská, nekonečné smetiská. Kde je tu ešte miesto pre občana?

            Dnešná Bratislava sa ako priemet akéhosi virtuálneho „realitného boomu“ rozlieva do okolitej krajiny ako obsah prevrhnutého mliečnika a dvíha sa do výšky, akoby chcela hviezdam kradnúť svetlo. Oficiálne štruktúry mesta si myslia, že je to super. Hlavne, že aj oni lietajú v tom.

            Občan si myslí niečo inšie. Nestratil ešte zdravý rozum. Veď aj Bogdanović pokladá „odovzdanosť slepej nadvláde hmoty“ za chorobnú. Občan si napr. myslí, že stavať hromadu bytoviek – celé nové mesto na Devíne a popierať  tým všetky hodnoty tohto jedinečného miesta alebo búrať zdravé a s históriou mesta späté budovy PKO – je jednoznačne nezmysel. Zaujíma vôbec tento názor občana aj realitných veľkomožných pánov a oficiálne štruktúry?

             Zdravý rozum napovedá, že urbanizmus je – rozvoj  polis,  rozvoj obce, ktorá by mala byť miestom pre občana a jemu slúžiť.  Tu sa dostávame k pojmu „demokracia“. Konšeli, ktorí majú na starosti obec, by mali prirodzene komunikovať s občanom.  Veď nemajú moc sami od seba, ale odvodenú od ľudu. Lincoln hovorí o „vláde ľudu, s ľudom a pre ľud“.  Je to tak? V prípade PKO, keď ochranári s podporou Fakulty architektúry navrhli zapísať toto dielo medzi pamiatky, páni sa dali počuť, že je už neskoro, že oni „už rozhodli“ že PKO sa zbúra. A basta. Občana nasilu tisnú do rezignácie, do úlohy nedospelého decka, ktoré zhltne všeličo. Zdá sa, že oficiálne štruktúry sa občanovi úplne odcudzili, na svojich miestach zdegenerovali a skameneli. Vzájomný  dialóg už ani neškrípe, už neexistuje. Keby spomenuté štruktúry chceli načúvať hlasu občana, dozvedeli by sa napr. že petíciu proti zbúraniu PKO podpisujú vedci, umelci, radoví občania bez rozdielu národnosti a politickej orientácie.  Táto petícia ľudí obdivuhodne spája, vytvára z nich občianske spoločenstvo nádeje a odporu proti deštrukcii. Stačí začať rozhovor na tému PKO a mnohí ľudia okamžite reagujú pobúrene nad stavom vecí verejných vo svojom veľkomeste.  Aj nad tým, že namiesto partnerského dialógu sa tu občan degraduje na zoologický druh, odsúdený na to, aby „držal hubu a krok“. Lepšiu príležitosť, ako sa znemožniť pred občanmi, si zainteresovaní páni ani zvoliť nemohli.

            Ide o skúšku demokracie. Urbanizmus nie je iba vecou  veľkomožných pánov, ktorí disponujú peniazmi  alebo príliš sebavedomých byrokratov a konšelov. Urbanizmus je predovšetkým vecou odbornosti, ale aj dialógu. Aj občianskej statočnosti a odvahy. Ako je to v tej pesničke od Jaroslava Ježka: „...každý půjdem ten svůj metr, dáme metr k metru...,...proti proudu postoupíme o sta kilometrů“.

Igor Thurzo